Vrchárska Koruna Liptovská udeľuje titul liptovský vrchár za úspešné zdolanie dvadsiatich liptovských vrcholov:

Tomáš Vrábel

posledný zdolaný vrchol
19. April 2026

počet výjazdov
1

najazdené km
401

nastúpané metre
10334

použité dopravné prostriedky
bicykel

účasť vo VKL
VKL 2026

Odkaz
17. 04. 2026, Ľubochňa: Je piatok večer, presne 21:00, keď obaja stláčame tlačidlá na našich garminoch a vyrážame. Bez váhania sa vydávame za dobrodružstvom, sledujúc šípku navigácie trasy, ktorú Matúš strategicky naklikal podľa zoznamu publikovaných vrcholov. Predpoveď počasia vyzerala fajn, ale zvlášť sme jej nevenovali väčšiu pozornosť. Po dohode sme zvolili minimalistický variant „bez spacákov“, a to len s izotermickou núdzovou fóliou. Prvé stúpania nás zaskočia, po chvíli zosadáme a tlačíme bicykle terénom, ktorý bude náročný aj na zostup. V tichu lesa, kde lapám po dychu, húka sova. Zdolávame prvý vrchol – Čertova skala. Opatrne sa vraciame tou istou trasou a presúvame sa popri Váhu. Začíname ďalšie výživné terénne stúpanie na útulňu Roveň. V strmom úseku sa mi pošmykne a padám na bok. Rýchlo sa oprášim, zdvihnem bicykel zo zeme a pokračujeme ďalej cik-cak. Postupne zdolávame jednotlivé vrcholy: Hlivovo, Symbolický cintorín, fotopoint Kyseľovec, Sielnickú hojdačku a úspešne, bez väčšej pauzy, absolvujeme prvú noc. Mrazivé zjazdy boli top diskomfort noci, bez konkurencie. Svetlá vypíname v dolinke Kamennej. Ďalej stúpame ľudoprázdnou Kvačianskou dolinou. Ďalším vrcholom je malá horská obec Malé Borové, kam vedie výživné stúpanie. Pod prístreškom si dávame skromné raňajky a pokračujeme cez horské sedlo Huty. Po monotónnom asfaltovom stúpaní prichádza prvá vážnejšia kríza. Zastavujeme v slnkom nasvietenej autobusovej zastávke, naťahujeme sa na lavičku a na chvíľu vypíname. Ihneď zaspávame a dávame si 15-minútový voraz. Pokračujeme kotlinou popod Západné Tatry k ďalšiemu vrcholovému bodu – Žiarska chata. Na chate si dávame polievku a popritom dobíjame elektroniku. Nasleduje Žiarska Jablonka, veľmi fotogenický strom na peknom mieste ako z pohľadnice. Odtiaľ pokračujeme na východ až do Podbanského, kde sa stáčame južným smerom. Na lesnej ceste stretávame medveďa. Na sekundu sa zastaví čas, medveď berie nohy na plecia a uteká od nás, po chvíli sa zastaví, obzrie sa a krátko nato mizne v húštine. Prichádzame na ďalšie pekné miesto – Kone vo Východnej, kde pozorujeme pasúce sa kone v prirodzenom horskom prostredí s výhľadom na zasnežené severné svahy Nízkych Tatier a v diaľke identifikujeme vysielač na Kráľovej holi. Prechádzame cez obec Východná v nádeji, že nájdeme otvorenú jednotu a doplníme zásoby. Márne. S rešpektom stúpame na Čierny Váh (horná nádrž), kam som sa chystal už niekoľko rokov, no vždy to na niečom stroskotalo. Táto impozantná stavba ma fascinovala svojimi parametrami aj polohou. Výhľady na zasnežené končiare hôr tento kontrast ešte umocňujú. V Kráľovej Lehote podvečer zastavujeme na pizzu. Čakanie využívame prezeraním mapy a hodnotíme, čo nás ešte čaká. Pizzu rýchlo jeme a zvyšok balíme na ráno. Pokračujeme na ďalší vrchol – Brtkovica. Tu sa plánujem vrátiť, keďže toto miesto ma zaujalo svojou históriou. „V októbri 1944, v piatok trinásteho, sa tu stala letecká katastrofa. Do neďalekého vrcholu narazilo sovietske lietadlo a všetkých 19 pasažierov zahynulo. Nachádza sa tu pamätník s menami obetí a v širokom okolí sú dodnes roztrúsené trosky lietadla.“

Teraz nás čaká vzdialený bod – horské sedlo Čertovica, kam sme začali stúpať po zotmení. Chceli sme nájsť útočisko v bývalom domčeku Horskej služby. Po príchode pred 21:00 v ňom svietilo len núdzové únikové osvetlenie na schodisku. Po chvíli nám došlo, že je mimo prevádzky. Nezostávalo nič iné, len pokračovať na neďaleký vrchol – Lavička Sovička. Stúpali sme po zamrznutom snehu, ktorý tu zostal ako pozostatok z bežkárskej trate. V sedle za Lenivou sme narazili na čarovnú útulňu Terezku. Neváhali sme a využili tento brloh na spánok. Vo vnútri bola na stole sviečka, ktorú sme zapálili s pocitom, že nám bude menšia zima. Vonku bolo okolo nuly. Obliekli sme si všetky vrstvy a zakuklili sa do núdzových fólií. Asi po troch hodinách spánku sa budím na zimu a nakondenzovanú vlhkosť. Bola to moja prvá skúsenosť s jej použitím. Rozhodne sa nevypláca na takýchto akciách testovať výbavu. O chvíľu nato Matúšovi zazvoní budík. Okamžite vstáva a balí sa. Popritom raňajkujeme pizzu, sfukujem sviečku a vyrážame bez väčšieho prestoja na ďalší bod. Výhľady z lavičky sme si nevychutnali, ešte bola tma, tak si to vynahrádzame hviezdnou oblohou. Nasleduje rýchla fotka s presvietením čelovky. Zapíname svetlá na plný výkon a opatrne klesáme. Čudujeme sa, ako dobre plášte držia na zamrznutom snehu. Krátko nato však Matúš dostáva šmyk a končí na zemi. Našťastie si to neprežil len košík na fľašu. Zjazd po hlavnej do Nižnej Boce nad ránom nebol taký mrazivý, ako sme čakali. Pokračujeme do Svidovského sedla, ktoré ponúka nádherný pohľad na mohutné severné steny Ďumbiera. Kocháme sa panorámou v zlatej hodinke. Skvelé načasovanie, čo? Pôvodne sme si mysleli, že tu budeme skôr, ešte pri západe slnka. Dlho klesáme Jánskou dolinou, prechádzame obcou Závažná Poruba a späť pomaly naberáme stratené výškové metre Demänovskou dolinou. Zastavujeme v penzióne pri hlavnej ceste, kde nás pustia na raňajkové švédske stoly – a my likvidujeme všetko jedlé :-) Pokračujeme dolinou až k stredisku Záhradky, kde nás navigácia vedie priamo po zjazdovke, no nechce sa nám otáčať, a tak stúpame krajom zjazdovky sledujúc lyžiarov. V snehu nachádzame stopu od bicykla a tešíme sa, že nie sme jediní blázni v okolí. Na rázcestí sa odpájame a prechádzame Širokou dolinou k vyhliadke Podroh. Odtiaľ príjemným traverzom stúpame na Prednú Maguru, ktorá ponúka parádny kruhový výhľad. S Matúšom ju okamžite radíme medzi top vrcholy. Zjazdom pokračujeme do Ľupčianskej doliny, kde sa osviežujeme pri studničke. Prechádzame osadou Železné, ktorá bola zároveň najľahším vrcholom. Cez sedlo Prievalec schádzame do Liptovskej Lúžnej, kde nás už čaká nedeľný obed. Zostávajú posledné dva vrcholy. Meníme poradie a stúpame k útulni Limba. V pomalom tempe sa vlečieme hore po šotolinovej ceste. Na chvíľu zastavujeme a ľaháme si nohami nahor do svahu pokrytého bukovým lístím. Onedlho vidíme chatu na obzore a pokračujeme bez zastavenia až k nej. Na chate dávame radlery a pripravujeme sa na zjazd. Obloha sa zaťahuje a padajú prvé kvapky dažďa. Posledný vrchol veru nebude zadarmo. Čoskoro sme dole na cyklokorytničke smerujúcej do Korytnice. Prehánka ustúpila a my bez zastavenia sa lesnou cestou približujeme do Hiadeľského sedla, odtiaľ podchádzame hrebeň Kozieho chrbta. Užívame si prvé singláče lemované medvedím cesnakom. Na horizonte vidíme posledný vrchol Kečka, na ktorý stúpame po panoramatickom hrebeni. Hore, na poslednom vrchole, nás dobieha večer. S Matúšom si podávame ruku. Radosť prehlušuje únava. Štelujeme bajky na fotku. Stačí nám už len sklesať na Donovaly a odtiaľ sa spustiť do Liptovskej Osady. V lese zapíname svetlá, niektoré úseky prenášame. Asi 5 km pred Donovalmi Matúš predo mnou zastavuje a stláča zadné koleso, v ktorom sa rýchlo stráca tlak. Spoločne sa nám nedarí nájsť dieru v plášti. Myslíme si, že je vyhodená pätka plášťa, a snažíme sa razovo nahodiť bombičkou plášť na miesto. To sa nám nedarí, do toho začína popŕchať. Matúš hovorí: už nemá zmysel dávať dušu, dôjdem to na Donovaly popri bicykli, kde zavolám odvoz. Matúša bez zbytočného váhania opúšťam a pokračujem čo najrýchlejšie do Liptovskej Osady, kde som mal na 21:00 dohodnutý odvoz do Ľubochne.
---
Našu výzvu vnímam skôr ako skúšku mentálnej odolnosti než športový výkon. Kľúčové je hospodárenie so silami a vyrovnanie energetického príjmu. Ale prečo takto? Nonstop alebo ultra (ak to tak môžem pomenovať) tomu dávajú úplne iný rozmer. Mnohokrát je to boj sám so sebou, niekedy až duchovné spojenie s prírodou (najmä v noci), útek od bežného sveta a návrat k vďačnosti za tie najjednoduchšie maličkosti.

Ďakujem organizátorom Lenke a Maťovi za spoznanie pre mňa nových miest na Liptove. Obohatil som sa o nezabudnuteľné zážitky, ktorých je na podobných akciách vždy neúrekom.

Vďaka za nedeľný obed Matúšovej priateľke Evke, tie buchty by si pokojne zaslúžili vlastnú gastro recenziu , brachovi za večerný odvoz, priateľke Nike za to, že toleruje moje dlhé jazdy a díky parťákovi Matúšovi, že ma do tejto akcie namočil.
---
Odkaz pre Michala Š.: Tvoju stopu po zjazdovke sme kopírovali, tiež sme sa ocitli medzi lyžiarmi